Dva články

Dávám odkazy na dva články, ze kterých jasně vyplývá, že křesťané (ať už laici nebo klerici) na poli pastorace homosexuality a pastorace homosexuálních žalostně selhávají.

1) http://medzipriestor.spatrick.info/view.php?cisloclanku=2010080002

Autorkou je Mária Ščepková (její knížku jsem už inzeroval). Trošku ji vyčítám, že příliš apeluje na "srdíčko" a zpochybňuje oprávněnost lidských soudů. Jenže katolická morálka je deontologická, jasně daná, takže vynášet určité morální soudy umožňuje. Ač s konečným vyzněním tohoto článku až tak nesouhlasím (Pán Ježíš Církev založil, a to Církev katolickou, a věřím, že Pravda se nejlépe pozná právě přes katolickou Církev. Řešením není katolictví popřít, ale konečně ho začít žít naplno. A křesťané se nikdy nesmí stát dětmi světa, určitý odpor tu ke křesťanství vždycky bude, protože satan a tak...), mnohé postřehy jsou velmi trefné.

Vybírám:

"Podľa výsledkov výskumu, obraz kresťanov ako tých, ktorí sú 'proti' homosexuálom - nielen, že odmietajú ich sexuálne správanie, ale že prechovávajú neopodstatnené až panické obavy a nezaslúžené opovrhovanie voči homosexuálom - dosiahol kritickú mieru. 'Boj proti homosexualite' sa stal 'problémom číslo jedna'. A to je aj najčastejší negatívny obraz, ktorý sa spája s kresťanstvom. S tým súvisí celá škála hlbokých postojov, ktoré dnešným mladým ľuďom prezentujú NIE kresťanskú vieru, a už len na ich povrchu možno pozorovať: súdenie a odsudzovanie, samospravodlivú fanatickosť, krajné pravičiarstvo, neúprimnosť, nepravdivosť a pokrytectvo, neláskavosť a tvrdosť. Ľudia mimo cirkvi vravia, že naše nepriateľstvo voči homosexuálom - nielen nesúhlas s ich sexuálnym správaním či opozícia voči politickému tlaku istých skupín, ale opovrhovanie homosexuálmi - sa doslova stali synonymom pre kresťanskú vieru. [...]

Kresťania sa spoliehajú na dva spôsoby ako sa vysporiadať s tým, čo je podľa nich 'hrozbou' zo strany homosexuálnej populácie - rečnenie a politiku. V priebehu posledných 20 rokov percento tých kresťanov, ktorí počuli v kostole kázeň proti homosexuálom, výrazne vzrástlo, zväčša až na 70%. Svoj nesúhlas s homosexualitou v oblasti politických diskusií a aktivít prejavilo až 90% kresťanov. Väčšina z nich sa vyjadrila, že homosexualitu považujú za problém pre spoločnosť. Avšak nikto z nich nedokázal povedať, čo iné by okrem protihomosexuálnych kázní a politiky mohli urobiť..."

158 458.

158 tisíc homosexuálnych kresťanov katolíkov. Práve toľko môže byť členov slovenskej Katolíckej cirkvi, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu. A opäť - aj pri redukcii na polovicu - to vždy budú desiatky tisícov osôb. Desiatky tisícov ľudí s množstvom bytostných otázok, ťažkostí, osamelosti, nepochopenia, zosmiešňovania a neprijatia, resp. nenačúvania... (Pričom je značne odôvodnené predpokladať, že percentuálne údaje o počte homosexuálnych osôb sú skôr podcenené než precenené.)

Mlčia. Na verejnosti neprehovoria. Ani v uzšom kruhu. Zväčša ani pred najbližšími. A mnohí ani v tzv. anonymite internetových diskusií. Možno ešte ako tak v spovednom tajomstve. Aj keď možno mnohí ani nemajú spovednú "matériu" skutkov. A ako sa spovedať - zo seba samého? Z toho, že som?

...

Ako však môže homosexuálny veriaci hľadať v kresťanskom spoločenstve priestor prijatia, alebo aspoň pochopenie a vypočutie, keď to, čo mu je v mene kresťanstva z rôznych strán komunikované má veľmi ďaleko od priateľstva, pochopenia a načúvania...?

Ako sa kresťan prežívajúci homosexualitu môže s dôverou otvoriť spoločenstvu, ktoré v skutočnosti bez rozlišovania a jemnocitu ( viz KKC 2358), posudzuje a odsudzuje homosexualitu takmer ako pôvod všetkého zla na svete...?

Ako sa taký kresťan môže v cirkvi cítiť ako "časť jej tela", keď homosexualita je pre jej ostatných členov odporným "rakovinovým nádorom", ktorý treba "radikálne vyrezať a odhodiť"..?

Ako neheterosexuálny kresťan môže veriť v lásku a pochopenie svojich spolubratov a spolusestier, ak mu tí pravidelne a vytrvalo komunikujú posolstvo, že nie je hoden ich prítomnosti, keďže homosexuál je pre nich iba člen "homolobby", pôvodca "homoteroru" a konšpiratívnej "homotyranie", záludný "homopolitik", militant na "homofronte" priam vraždiaci za "homokauzu", či najnovšie dokonca vysokointeligentne k slaným orieškom prirovnávaný "katolikofób" snujúci zákerné "homotaktiky" na podkopanie európskej kresťanskej tradície a rozvrat tradičných hodnôt civilizácie... (všetko reálne výrazy zhromaždené za posledné roky, a zvlášť mesiace, z tzv. prokresťanských slovenských médií...)

Ako môže potom kresťan s homosexuálnou orientáciou vôbec prežívať bratské spoločenstvo rodiny cirkvi, keď pre spoluveriacich je tým najnebezpečnejším "ohrozením rodinných hodnôt" a zničením spoločenstva rodiny...?

Okrem spomínaných ... ... sú homosexuálnemu kresťanovi zvyčajne prezentované a komunikované, či už explicitne alebo len implicitne, ako podmienky akej-takej akceptácie do "slušnej spoločnosti", dve životné cesty (vybrané bez neho za neho) - alebo celoživotná "liečba homosexuality" čiže snaha o "zmenu" na heterosexualitu, alebo celoživotný nedobrovoľný a nezvolený celibát.
Výsledky "liečby", ako dosvedčujú desaťročia skúseností, sú kvalitatívne aj kvantitatívne veľmi limitované a minimálne (a aj to skôr platia len na prípady bisexuality a neistoty v sexuálnej orientácii). Naviac môžu byť aj veľmi negatívne a traumatizujúce, prinášajúce presne opak zdravia a uzdravenia.
Celoživotný celibát je zas osobitným Božím povolaním a slobodným rozhodnutím povolaného, je darom, charizmou, uspôsobením daným iba niektorým jedincom.

2) http://neviditelnypes.lidovky.cz/svet-duch-koncilu-a-sexualni-revoluce-d8v-/p_zahranici.asp?c=A101009_195100_p_zahranici_wag

K tomu snad jen - když se i přes zákaz homosexuálové světí, tak není divu, že to tak dopadá. Jenže - když se v Církvi na homosexuální kašle, tak není divu, že to tak dopadá.